Hudba pre masy (1987 - 2020)

11.05.2020

V roku 1987 vydali Depeche Mode kultový album Music for The Masses. Bol som žiakom základnej školy a nevlastnil som gramofón ani kazetový prehrávač. Doma sme mali "iba" kotúčak Tesla B90 s dvomi magnetofónovými pásmi. Na tie som si z vysielania Československej televízie nahrával silvestrovské programy. Najčastejšie krátke scénky a keď sa podarilo tak aj pesničky. Miloval som vtipné rozprávanie Felixa Holzmanna, Luďka Sobotu, Jiřího Lábusa, Oldřicha Kaisera a Ivana Mládka. Čím som bol starší, tým viac som cítil potrebu odčleniť sa od kultúry, ktorú na mňa tlačila televízia. Najmä od hudby. Karel Gott, Hana Zagorová, Helena Vondráčková a Josef Laufer boli síce fajn, ale ja som chcel viac. (Pražský výběr už síce v roku 1987 nebol v komunistickej nemilosti, no jeho čaro so objavil až neskôr).

Z rakúskej televízie sme ako adolescenti poznali videoklipy Modern Talking, Madonny, A-ha, Davida Bowieho, U2, no najviac nás chvelo pri srdci, keď sme s kamarátmi z Hollého ulice vo Veči počuli a videli pesničky Depeche Mode. U mňa rozhodli skladby A Question of Time a Black Celebration (1986). A potom prišiel album Music for The Masses (1987)...

Imperialistické technológie prenikali do socialistických domácností z Tuzexov a kamaráti, ktorí už mali kazeťáky a dvojkazeťáky, mi dokázali cez prepojovací kábel na kotúč nahrať okrem albumu Music for The Masses aj piesne z Black Celebration (1986) a Some Great Reaward (1984). Na ZŠ Bernolákova v Šali - Veči nebolo oduševnenejšieho fanúšika Depeche Mode, než som bol ja. Aktuálny album Depeche Mode, zrejme vďaka Gorbačovovej perestrojke, vyšiel na vinylovej LP aj v Československu. Vtedy som po nej veľmi túžil, no nemal som si ju na čom pustiť. Veľmi ma to mrzelo. Musel som si však vystačiť s kópiou na kotúči. Povedal som si, že raz si vinyl Music for The Masses kúpim.  Ďalším nevysloveným snom bolo vidieť DM naživo. I keď depešáci odohrali koncert v ČSSR, ako jedna z mála kapiel západného sveta ešte pred revolúciou, na toto vystúpenie som sa nedostal. V roku 1988 som bol v podstate dieťa. Veľmi som túžil Depeche Mode vidieť naživo. Bol to sen, cieľ, veľká túžba... 

Bol som siedmak na základke. Býval som na večianskom sídlisku a dennou rutinou bolo, že som si popoludní pustil Teslu B90.  Postavil som sa k oknu a predstavoval som si, že som Dave Gahan, Martin Gore, Alan Wilder alebo Andy Fetcher. Spieval som a hral na klávesy. Keďže som žiadne nemal, prstami som "akože" ťukal na okenný parapet, ako na skutočný Emulator II. Áno, nasadil som si aj baretku a slnečné okuliare. V izbe som bol síce sám, no to bol zrejme okamih, keď som sa stal súčasťou veľkej "čiernej" subkultúry v ČSSR. Vtedy som však o tom ešte netušil. A netušil som ešte niekoľko dlhých rokov, že existuje slovo subkultúra. Dôležité pre mňa bolo, že som sa štýlovo otŕčal v okne...

Bolo to presne o pol tretej poobede, keď sa ľudia vracali z práce z Dusla. Vystupovali z autobusov a hnali sa domov, k rodinám. Ja som stál a neúnavne "hral" melódie Depeche Mode a pozeral sa, kedy z autobusu vystúpi aj moja mama. To bol čas, keď som jej zalieval kávu, aby mala prijateľnú teplotu, kým príde domov. Bol to rituál. Tento moment mám zafixovaný najmä so skladbami Never Let Me Down Again, Behind The Wheel, Strangelove a Little 15. Stál som v okne a "dral" nervy susedom. Najviac si užila pani Pápayová z tretieho poschodia. Depeche Mode nemala rada ani moja mama. Tvrdila, že je to ťažká hudba, vôbec nie pre masy. Ale keď som neskôr prišiel s Oceánom, vraviela: "pusti radšej depeš!"... To bolo pre mňa víťazstvo. A keď prišiel album Violator (1990), mama mala už moju hudbu úprimne rada.

S odstupom rokov sa jedna zo skladieb Music for The Masses stala súčasťou nášho divadelného predstavenia Váhovina - Váhavina, ktoré sme inscenovali v Divadle Váh (réžia Peter Chrenko). Na úvod hry navodzovala temnú náladu inštrumentálka Pimpf.

V súčasnosti mám v zbierke CD všetky nahrávky Depeche Mode. Takisto všetky dostupné koncerty na DVD. Ich hudbu sa naučila milovať aj moja dcéra. Medzičasom som videl kapelu naživo asi desaťkrát. A keď bude príležitosť, pôjdem na ich koncerty znova a znova. A medzičasom mi manželka dokonca kúpila gramofón.

11. mája 2020, mi kuriér priviezol z vinylovú platňu Music for The Masses. Po 33 rokoch som si splnil sen. Mám radosť a prežívam podobné emócie ako v roku 1987. Baretku už síce nemám, ale k oknu som sa postavil bez váhania. Osemročnej dcére som ešte nevysvetlil, prečo pri počúvaní Never Let Me Down Again prstami ťukám do parapetu. Verím však, že o pár rokov to určite pochopí...

Miro Demín