Na webovej stránke divadla ASI som našiel slová evanjelistu Matúša: ,,Lebo som bol hladný a dali ste mi jesť, bol som smädný a dali ste mi piť, prišiel som ako cudzinec a prichýlili ste ma."

A v kontraste s týmito slovami sa rozvíja príbeh divadelnej hry. Príbeh podobný krížovej ceste Ježiša so štrnástimi zastaveniami od odsúdenia až po Golgotu. Príbeh v dvoch líniách, príbeh, ktorý spája minulosť s prítomnosťou, línie, ktoré zdanlivo spolu nesúvisia.

Divák sa stáva súčasťou hry už vo vstupnej časti divadelnej sály. Sediaci bezdomovec (Vlado Žák) s klobúkom pred sebou pýta peniaze i jedlo. Po vstupe do sály mierite na javisko, tam vás čaká kápo (Jana Feketeová alebo Veronika Mondočková), gestom pravej ruky a kategorickým tvrdým slovom určuje smer vašej cesty i miesto, kde máte sedieť.

Stávate sa súčasťou hry, stávate sa jej účastníkom, nie ste iba pasívny divák. Máte pocit, že sme spoluzodpovední za to, čo sa deje na javisku. Sledujete, vnímate, vo svedomí posudzujete dianie pred vami. Tragický osud židovskej matky Ráchel (Táňa Miškovičová) a jej dcéry Sáry (Alessia Vargová) tvoria jednu líniu. S kufrom a violončelom prichádzajú do koncentračného tábora Auschwitz, matka hneď po príchode stráca dcéru, prejde svojou krížovou cestou utrpenia, bolesti, ponižovania, bezmocnosti, aby nakoniec zišla zo scény a my nevieme, či prežila. Kápo v nej falošne živí nádej o prežití Sáry, realita je krutá, dcéra zomrela v plynovej komore.

Všemocným vládcom tábora je veliteľ (Zoltán Szendrődi alebo Fero Držík), despotický, krutý, cynický, tyran, pre ktorého konať zlo je potešením. Dominantnou stavbou na javisku je drevená veža, symbol železničného vozňa, vstupnej brány tábora, ubytovne i plynovej komory. Na jej vrchole za ostnatým drôtom sú dve hudobníčky hrajúce na husliach a violončele, ich oblečenie i umelecký hudobný prejav sú v ostrom kontraste s dianím na javisku. Tretiu, klaviristku, nevidieť, počuť iba tóny hudby.

Druhú líniu tvorí príbeh ženy (Alena Demková) a bezdomovca (Vlado Žák). Žena sa rozhodne bezdomovcovi pomôcť, ten odmieta jej pomoc, odpor sa postupne mení na pochopenie toho druhého. Veľa hovoria o živote, kresťanstve, pomoci, žena mu číta bibliu a cituje z nej. Bezdomovec jej ukradne rybu a dá ju ľuďom podobného osudu. Pomôže, no kradol. A je to krádež? Či snaha pomôcť aj takýmto spôsobom? Modifikácia príbehu z biblie.

Rozuzlenie je prekvapivé, spojenie oboch línií prináša kápo s violončelom, ktoré priniesla do tábora Sára. Z časti scény utrpenia a bolesti ho prináša do časti bezdomovca a ženy, sadá do jej kresla už bez táborovej pásky na rukáve, prežehná sa a zmeravene čaká. Pokánie? Pocit viny? Odpustenie? Zmierenie? Asi vec svedomia. Nie iba divadelnej postavy, ale aj divákov na javisku. Hra s otvoreným koncom, minulosť a dnešok. Hranica príbehov sa zmazáva, zrazu sa prelínajú a čakajú na odpoveď. Každého z nás.

Silná hra, silná téma, vynikajúce herecké výkony, vďaka za skvelú hudbu (Peter Špilák), vďaka hudobníčkam z Trnavy, za návrh scény (Miroslav Regitko), kostýmy (Bibiana Takáčová ), réžiu (Roman Budai, Miro Demín), vďaka všetkým, vďaka divadlu ASI, dobre že ste a žijete v našom meste. Bez vás by sme boli chudobnejší.

A ešte otázka Mirovi Demínovi. Prečo práve tieto témy, prečo v tento čas?

"Chceli sme povedať niečo, čo nás trápi, čo by zasiahlo obecenstvo, aby to nebola iba inscenácia, na konci ktorej diváci vstanú, zatlieskajú, a už na druhý deň by si z nej nič nepamätali. Holokaust je najkrutejšia časť dejín ľudstva. Je to náš hriech, hriech, ktorý doteraz niektorí ľudia, žiaľ, nedokážu odsúdiť. V našej hre spomíname viackrát slovo minulosť. Minulosť, ktorá nás ťaží. Zároveň hovoríme o prítomnosti s apelom na budúcnosť. Aby sa hriechy z minulosti už nikdy neopakovali. Divadlo má nastoliť zrkadlo spoločnosti, tak sme to urobili podľa nášho svedomia, výrazovými prostriedkami, ktoré sú nám blízke. Veríme, že to malo zmysel. A čas? Veríme, že tieto témy komunikujeme ešte v pravý čas. Že nie je neskoro."

Je polovica adventného času. Okolo nás zhon, preplnené obchody i nákupné vozíky, zháňanie darčekov, reklama na každom kroku, čierny piatok, televízia, noviny píšu a hovoria o zlobe, vraždách, samovraždách, klimatickej zmene, plné cesty áut. A človek so svedomím sa akosi stráca.

V krajine žije vyše 20 tisíc bezdomovcov a narastá extrémizmus. Eli, Eli, lama sabachtani. (Bože, Bože, prečo si ma opustil.) Alebo je to naopak?